Bolo to doobedie, ako každé iné. Naši štyria priatelia sedeli v rohu pieskoviska, a riešili závažný problém. Dozvedeli sa totiž, že deti zo susednej pobrežnej dediny rozhádzali piesok všade okolo ihriska a už im skoro žiaden nezostal. A keďže boli deti z nášho ihriska a deti z iných okolitých sídlisk jednou veľkou rodinou, rozmýšľali nad tým, či by nemali trochu svojho piesku poslať južanským príbuzným. Veď ak deti z okolitých sídlisk pošlú nejaký ten piesok, tak sa budú mať na čom hrať, kým príde vyklápacia Liazka a dovezie im nový.
„Podľa mňa je to hlúposť, veď ho rozhádžu rovnako, ako ten predchádzajúci. Už vlani sme im takto pomáhali, a zase sú tam, kde boli aj predtým. Nech im kúpia piesok rodičia," rozčuľuje sa Riško.
Ostatní kamaráti s ním však nesúhlasia: „Ak piesok pošlú všetci a my nie, tak ako budeme vyzerať, ha? Okrem toho, ak sa raz minie náš piesok, nikto nám nepomôže."
„Mne je to jedno, ja som proti tomu, aby sme im niečo posielali," stojí si za svojím Riško. „Keď sme sa začali kamarátiť, nikdy sme sa o niečom takomto nebavili. V tomto s vami teda naozaj nemusím súhlasiť."
„Všetci ste smiešni, dajte sa vypchať," smeje sa na nich Igor sediaci na preliezke. Nikto si ho však nevšíma. Síce jeho poznámky každému lezú na nervy rovnako ako jeho kolobežka položená krížom cez chodník, ale jeho podporu potrebujú, aby si dnes udržali vládu nad ihriskom. Bez slova ho minie aj Ivanko, ktorého poverila jeho sestra Ivetka spravovaním piesku. Prichádza k Riškovi: „Rišo, ak sa ku nám v tej pieskovej veci nepridáš, tak sa s tebou už nebudeme kamarátiť!"
„To by ste neurobili, to by znamenalo, že rozhodovať bude zase Robo!"
Ivetka sa k nemu nakloní a začne mu prehovárať do duše: „A ty Riško chceš, aby tu šéfoval Robo?"
„Nie, nechcem. Ale aj tak. Som proti..."
„Nerob frajeriny, radšej niečo navrhni," pridáva sa aj Béla a neskôr aj Ján. „Toto už nie je o južanoch, ale o piesku. Veď premýšľaj..."
„Nie, nechcem. A všetci moji súrodenci budú stáť za mnou!"
Do rozhovoru sa zapojí aj Robko, ktorý zvyčajne len nadáva, že jeho protivníci nevedia stavať dobré hrady z piesku, pretože ich nestavajú rovnako ako on. Nenápadne si strčí za hrsť piesku do vrecka a potom začne: „Ivetka ty ich vôbec nevieš viesť. Ja som svojich kamarátov viedol posledné dva dni úplne bez problémov. Toto je dôležitá vec, ak sa nedohodnete, ja to kľudne vyriešim!"
„Presne tak!" vykríkne Janko, ktorý práve ukazoval kamarátovi Rafaelovi ako ho má v škole podpísať.
Hrubým hlasom sa pridáva aj o poznanie starší Vlado: „Za môjho vedenia toto ihrisko kvitlo ako nikdy predtým."
Hneď mu kontruje Miki: „S tým nemôžem súhlasiť. S tým naozaj nemôžem súhlasiť," kýva hlavou a ďalej odpratáva formičky do plátenej tašky.
„Keby ste s tým naozaj chceli niečo urobiť, tak sa o tom porozprávate aj so mnou," nevzdáva sa Robo.
„S tebou by sme sa o tom rozprávali jedine ak by sme chceli toto ihrisko priviesť tam, kam južania," oponuje mu Ivetka. „Veď aj teraz sa ti sype ten nakradnutý piesok z vrecka!"
„Tebe sa sype nakradnutý piesok z vrecka Ivetka!"
A takto naši kamaráti pokračovali aj po obede, až do večera, kedy ich rodičia pobrali domov. V reálnom živote je to však zložitejšie, pretože namiesto niekoľkých vedierok piesku sa požičiavajú miliardy, namiesto hrstí piesku miznú naozajstné peniaze. Nehádajú sa deti, ale naozajstní dospeláci, zabúdajú na to, o čo im naozaj ide a doťahujú sa o vážnych veciach. A na koho strane je vlastne pravda? Bol Riško povinný súhlasiť s kamarátmi? Mohli na neho títo tlačiť priateľstvom? Kto by v takom prípade niesol vinu na rozpade priateľstva? Musím sa milí priatelia priznať, že naozaj neviem. A po sledovaní politickej situácie na Slovensku v posledných týždňoch už ani vedieť nechcem, a odmietam sa tým ďalej zaoberať.